Pandémia COVID-19 a (dočasná) nemožnosť plnenia záväzkov
V súvislosti s pandémiou ochorenia COVID-19 prijala vláda Slovenskej republiky na svojom mimoriadnom zasadnutí dňa 15.03.2020 dôležité opatrenia, ktoré majú zabrániť jeho šíreniu. S účinnosťou od 16.03.2020 od 6.00 hod. sa v zmysle Opatrenia Úradu verejného zdravotníctva pri ohrození verejného zdravia, číslo OLP/2595/2020 (ďalej len „Opatrenie“) na obdobie 14 kalendárnych dní uzatvárajú okrem ustanovených výnimiek, všetky prevádzky poskytujúce služby. Neuzatvorenie prevádzky je správnym deliktom, za ktorý príslušný regionálny úrad verejného zdravotníctva uloží pokutu vo výške do 20 000,- eur.
Je pravdepodobné, že reštrikcie zavedené Opatrením, ako aj ďalšie obmedzenia súvisiace s pandémiou, podstatným spôsobom zasiahnu do zmluvných vzťahov, a preto sme sa rozhodli pripraviť pre Vás tento právny názor, v ktorom Vám naznačíme, ako minimalizovať prípadné negatívne dopady.
Keďže v dnešnej dobe máloktorá zmluva obsahuje ustanovenia o vyššej moci a pojem vyššia moc nie je v slovenskom práve definovaný, primárne sme pristúpili k analýze ustanovení upravujúcich inštitútov nemožnosti plnenia, ktorá je upravená tak v ustanovení § 575 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“) a dodatočnej nemožnosti plnenia v zmysle ustanovení § 352 a nasl. zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný zákonník“).
Nemožnosť plnenia podľa Občianskeho zákonníka
Nemožnosť plnenia predstavuje jeden zo spôsobov zániku záväzku bez uspokojenia veriteľa, avšak nie sú dotknuté prípadné nároky veriteľa na náhradu škody, vydanie bezdôvodného obohatenia alebo na zaplatenie zmluvnej pokuty, ak k porušeniu povinnosti došlo pred nemožnosťou plnenia.
Domnievame sa však, že pandémia COVID-19 a účinky Opatrenia nemôžu byť zatiaľ posudzované ako trvalé a zásadnou podmienkou zániku záväzku z dôvodu nemožnosti plnenia je jej trvalý charakter. V zmysle ustanovení § 575 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nie je plnenie nemožné, ak ho možno uskutočniť až po dojednanom čase, a teda nemá dochádzať k zániku záväzkov z dôvodu takejto nemožnosti plnenia. V danej chvíli však nie je jasné, či nemožnosť plnenia v súvislosti s pandémiou COVID-19 bude trvalou. Prikláňame sa k názoru, že ak možno očakávať, že záväzok bude splniteľný v budúcnosti - ide iba o dočasnú nemožnosť plnenia, a teda záväzok nezaniká a uplynutím lehoty na plnenie sa povinná osoba dostane do omeškania.
Je dôležité poznamenať, že musí ísť o nemožnosť plnenia následnú a nie počiatočnú, nakoľko tá v zmysle ustanovenia § 37 ods. 2 Občianskeho zákonníka spôsobuje absolútnu neplatnosť právneho úkonu. Počiatočnej nemožnosti plnenia sa ďalej v článku vzhľadom na jej irelevanciu k analyzovanej veci venovať nebudeme, avšak odporúčame zapracovávať do akýchkoľvek zmlúv kvalifikovane naformulovanú doložku o vyššej moci.
V zmysle relevantných ustanovení Občianskeho zákonníka, ak je plnenie uskutočniteľné, avšak za sťažených podmienok, resp. s väčšími nákladmi alebo po dojednanom čase plnenia, nejde o plnenie nemožné. V súčasnej situácii nie je možné presne určiť, kedy a či vôbec bude možné záväzok splniť, a tak máme za to, že v zmysle generálnej prevenčnej povinnosti podľa § 415 Občianskeho zákonníka „každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí“, a teda konať tak, akoby nemožnosť plnenia nastala.
Podľa nášho názoru, v niektorých typoch záväzkových vzťahov objektívna faktická nemožnosť plnenia v súvislosti s pandémiou COVID-19 v spojení s účinkami Opatrenia môže byť kvalifikovaná ako vyššia moc. Podľa právnej teórie vyššia moc je udalosť, ktorú nie je možné predvídať a odvrátiť. Ak dlžník preukáže, že napriek vynaloženiu všetkej starostlivosti nemohol pre vyššiu moc splniť dlh (záväzok, povinnosť), nemal by byť za omeškanie zodpovedný. Pre liberáciu v súvislosti s udalosťou vyššej moci je dlžník povinný preukázať kumulatívne splnenie dvoch podmienok - nepredvídateľnosť a neodvrátiteľnosť takejto udalosti. Preukázaním vyššej moci nezaniká omeškanie dlžníka, avšak dlžník sa zbaví zodpovednosti za omeškanie a nenastanú právne následky omeškania.
Okrem toho, v zmysle ustanovení § 577 ods. 1 Občianskeho zákonníka dlžník je povinný bez zbytočného odkladu upovedomiť veriteľa o skutočnosti zakladajúcej dodatočnú nemožnosť plnenia. Od dlžníka sa teda očakáva, že veriteľa bez zbytočného odkladu informuje o nemožnosti plnenia, inak zodpovedá za škodu, ktorá vznikne veriteľovi tým, že nebol včas o nemožnosti upovedomený.
Ak dlžník v súvislosti so záväzkom, plnenie ktorého sa stalo následne nemožným, dostal od veriteľa plnenie (napr. preddavok) je povinný toto plnenie vrátiť (vydať) veriteľovi, v zmysle ustanovení § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka o bezdôvodnom obohatení.
V nadväznosti na dodatočnú nemožnosť plnenia je ďalej potrebné venovať pozornosť prípadu, ak sa nemožnosť plnenia týka len časti záväzku. V týchto prípadoch zaniká záväzkový vzťah iba čiastočne. Veriteľovi však sekundárne vzniká právo od zmluvy vo zvyšnej časti záväzku odstúpiť. Uvedené neplatí bezvýhradne. Ak by sa nemožnosť plnenia vzťahovala len na časť záväzkového vzťahu a kumulatívne dôjde k splneniu nižšie uvedených podmienok, záväzok dlžníka zaniká v plnom rozsahu. Predpokladom zániku je skutočnosť, že povaha zmluvy alebo účel plnenia predurčujú, že prijatie čiastočného plnenia nemá pre veriteľa žiadny hospodársky význam, no súčasne platí, že účel plnenia musel byť dlžníkovi známy už v čase uzatvorenia zmluvy. Aj v tomto prípade má však dlžník právo bez zbytočného odkladu notifikovať veriteľa, že napriek absencii hospodárskeho významu plnenia, na zvyšku plnenia trvá.
Podľa rozhodovacej praxe súdov vágny pojem „bez zbytočného odkladu“ nie je zákonom definovaný, a preto treba jeho primeranosť posudzovať podľa okolností konkrétneho prípadu, pričom v každom prípade je vždy potrebné skúmať, či dlžník bezodkladne využil všetky možnosti pre splnenie tejto povinnosti, prípadne aké skutočnosti mu v tom bránili. Z časového určenia lehoty „bez zbytočného odkladu“ je však potrebné vyvodiť, že ide o veľmi krátku lehotu, ktorou je mienené bezodkladné, nemeškajúce, bezprostredné či okamžité konanie smerujúce k splneniu povinnosti či k urobeniu právneho úkonu alebo iného prejavu vôle, pričom doba trvania lehoty bude závisieť od okolností konkrétneho prípadu. Pokiaľ osoba, ktorej je takáto lehota určená, bez zbytočného odkladu nekoná, bude mať zbytočný odklad (nedôvodná nečinnosť) pri príprave splnenia povinnosti či urobenia právneho úkonu, ktoré sú na túto lehotu viazané, ten dôsledok, že právne účinky spojené s dodržaním lehoty nenastanú.
V rámci rozhodovacej praxe slovenských súdov bol ustálený názor, že lehota bez zbytočného odkladu je lehotou, ktorej maximálna dĺžka zodpovedá rozsahu 8 dní. Momentom určujúcim začatie plynutia lehoty podľa predchádzajúcej vety je okamih, kedy sa veriteľ o nemožnosti plnenia dozvedel. Ak sa však nemožnosť plnenia týka samotnej podstaty záväzku - zaniká celý záväzok, ak sa zmluvné strany nedohodnú inak.
Zmluvná pokuta, ktorá je upravená v ustanovení § 544 a nasl. Občianskeho zákonníka, nepredstavuje príslušenstvo pohľadávky, má osobitný právny dôvod vzniku a je individuálne uplatniteľná. V okamihu vzniku nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty sa táto stáva samostatným nárokom voči dlžníkovi, osamostatňuje sa od pohľadávky samotnej a stráca akcesorickú povahu. Z uvedeného vyplýva, že aj v prípade následného zániku záväzku v dôsledku dodatočnej nemožnosti plnenia, samostatný nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty zostáva zachovaný a možno ho voči dlžníkovi uplatniť. Zmluvnú delikvenciu, ktorej sa dlžník pred nemožnosťou plnenia dopustil, musí bez ďalšieho veriteľovi kompenzovať. Zánikom hlavného záväzku v dôsledku dodatočnej nemožnosti plnenia zanikajú iba samotné ustanovenia o zmluvnej pokute, nie teda nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty, ktorý vznikol predtým.
Subjektívna nemožnosť plnenia dlžníkom nemá sama osebe za následok zánik záväzku. Dlžník je naďalej viazaný svojou záväzkovou povinnosťou a zvýšenú obťažnosť plnenia, resp. zníženú rentabilitu, musí znášať v rámci vlastnej právnej a ekonomickej sféry. Napriek výslovnému zneniu zákona pripúšťa prevažná časť predstaviteľov právnej vedy zánik záväzku aj v prípade hospodárskej nemožnosti plnenia, avšak iba v individuálnych, opodstatnených a výnimočných prípadoch. Podmienkou je, že splnenie záväzku za týchto sťažených okolností nemožno od dlžníka, vzhľadom na povahu záväzku a pôvodnú náročnosť plnenia, v rámci dobrých mravov požadovať, a že samotný dlžník by sa k takémuto plneniu za nových okolností nezaviazal. Pri splnení uvedených podmienok môže byť hospodárska nemožnosť plnenia posudzovaná ako dodatočná nemožnosť plnenia v zmysle § 575 ods. 1 Obchodného zákonníka a viesť k zániku záväzku zo zákona.
Dodatočná nemožnosť plnenia podľa Obchodného zákonníka
Ako sme už spomínali v úvode, právnu nemožnosť plnenia pre oblasť obchodných vzťahov výslovne vymedzuje Obchodný zákonník v ustanovení § 352 a nasl. Obchodný zákonník vyslovene ustanovuje, že v prípade subjektívnej nemožnosti plnenia, keď dlžník v dôsledku prekážok vzniknutých na svojej strane nie je schopný poskytnúť veriteľovi plnenie, hoci iná osoba by ho bola schopná plniť, je možnosť zániku záväzku výrazne zúžená, pretože v zmysle ustanovení § 352 ods. 1 Obchodného zákonníka, záväzok sa považuje za splniteľný, ak ho možno splniť prostredníctvom inej osoby. Právna úprava v Občianskom zákonníku sa na obchodnoprávne vzťahy aplikuje subsidiárne. Aj v zmysle obchodnoprávnej úpravy však platí, že ak v čase vzniku záväzkového vzťahu bolo plnenie možné a následne sa pod vplyvom objektívnych skutočností stalo nemožným, zakladá to dodatočnú nemožnosť plnenia.
Ustanovenie § 352 ods. 2 Obchodného zákonníka nad rámec právnej úpravy v Občianskom zákonníku výslovne uvádza, že záväzok sa stáva nesplniteľným tiež v prípade, keď právne predpisy, ktoré boli vydané po uzatvorení zmluvy a ktorých účinnosť nie je časovo ohraničená, dlžníkovi zakazujú správanie, na ktoré je zaviazaný alebo vyžadujú úradné povolenie. Z Opatrenia však jasne vyplýva časové ohraničenie v dĺžke 14 dní. K zániku záväzku v dôsledku dodatočnej nemožnosti plnenia by tak došlo len v prípade, ak plnenie nie je možné poskytnúť ani za sťažených podmienok, s väčšími nákladmi, s pomocou inej osoby, až po dojednanom čase alebo v prípade predlženia účinnosti Opatrenia.
V prípade zmlúv uzatvorených podľa Obchodného zákonníka, v ktorých absentuje doložka vyššej moci a hrozí uplatnenie nároku na náhradu škody v súvislosti s omeškaním dlžníka, možno odporučiť uplatnenie liberačného dôvodu v zmysle § 373 Obchodného zákonníka „kto poruší svoju povinnosť zo záväzkového vzťahu, je povinný nahradiť škodu tým spôsobenú druhej strane, ibaže preukáže, že porušenie povinností bolo spôsobené okolnosťami vylučujúcimi zodpovednosť. Za okolnosti vylučujúce zodpovednosť sa považuje prekážka, ktorá nastala nezávisle od vôle povinnej strany a bráni jej v splnení jej povinnosti, ak nemožno rozumne predpokladať, že by povinná strana túto prekážku alebo jej následky odvrátila alebo prekonala, a ďalej, že by v čase vzniku záväzku túto prekážku predvídala.“
Pre oblasť obchodnoprávnych vzťahov ďalej do úvahy prichádza v prípade pandémie COVID-19 zánik záväzku zmarením účelu zmluvy podľa § 356 a nasl. Obchodného zákonníka. Následkom je, že strana, ktorá bola zmarením účelu zmluvy dotknutá, má právo od zmluvy odstúpiť, ak dôjde ku kumulatívnemu splneniu dvoch predpokladov medzi ktoré zaraďujeme zmarenie základného účelu zmluvy a súčasné výslovné vyjadrenie účelu zmluvy v samotnej textácii zmluvy, pričom samotná zmena majetkových pomerov, trhovej či hospodárskej situácie takúto možnosť nezakladá.
V medzinárodných obchodných zmluvách sú ustanovenia o vyššej moci (vis major, force majeure, acts of God) spravidla obsiahnuté, avšak okrem notifikačnej povinnosti osoba zasiahnutá vyššou mocou je obvykle povinná doručiť druhej zmluvnej strane osvedčenie o vzniku udalostí alebo okolností „vyššej moci“ (osvedčenie o vyššej moci, certificate of force majeure, force majeure certificate). Takéto osvedčenia vydáva aj Slovenská obchodná a priemyselná komora (ďalej len „SOPK“), pričom ako osvedčujúca organizácia, nehodnotí žiadateľom predložené dôkazy o mimoriadnej udalosti, či je to udalosť typu „vis major“, ale len osvedčuje, že takáto mimoriadna udalosť nastala (čas a miesto) a že žiadateľ preukázal príčinnú súvislosť medzi vznikom takejto udalosti a nemožnosťou, resp. neuskutočniteľnosťou zabezpečiť plnenie predmetnej zmluvy. Metodiku osvedčovania vybraných skutočností dôležitých v právnych vzťahoch Slovenskou obchodnou komorou a jej regionálnymi komorami nájdete tu.
Záver
S ohľadom na relatívnu zložitosť inštitútu (dodatočnej) nemožnosti plnenia, krátku lehotu na jeho uplatnenie a zásadné riziká, ktoré s jeho neuplatnením alebo nesprávnym uplatnením súvisia, odporúčame neváhať a konať čo najskôr. Radi pre Vás posúdime existujúce záväzkové vzťahy a navrhneme opatrenia na minimalizáciu nepriaznivých následkov alebo vypracujeme znenie doložky o vyššej moci.
Tento právny názor nie je poskytovaním právnej služby. Každý záväzkový vzťah je potrebné posudzovať individuálne a v kontexte jeho súvislostí.